ESA 2014
Ebicykel Slovenských Astronómov
XXI. ročník – „ Kolo Tatry “
Tak a je za nami ďalší ročník ESA, ktorý sme nadnesene nazvali „Kolo Tatry“. Konal sa v termíne od 26. júla do 1. augusta 2014 na trase Partizánske - Michalovce - Kolonica - Prešov - Ždiar - Oravská Lesná - Kysucké Nové Mesto - Partizánske. Okrem etapových miest sme navštívili aj Poľské Zakopané a práve z toho vychádzal názov celej akcie, lebo sme tým prvý krát obišli Vysoké Tatry zo severnej strany. Celý ročník sa niesol v znamení premenlivého počasia a dobrej nálady, aj napriek početným zdravotným problémom.
Zahájenie ebicykla bolo netradičné s presunom z Partizánskeho do hvezdárne v Michalovciach. Už v piatok večer sme naložili do sprievodného vozidla bicykle a batožinu. Ebicyklisti cestovali naľahko autobusmi a vlakom severnou trasou, sprievodné vozidlo viezlo bicykle a batožinu južnou trasou až do Michaloviec. Pre troch účastníkov sa cesta vlakom predĺžila o pár kilometrov, pre krátku zastávku rýchlika v stanici, tak vystúpili až v nasledujúcej a museli sa do Michaloviec vrátiť. Na mieste nás už očakávala pracovníčka hvezdárne, ktorá ebicyklistov po príchode posledných oneskorencov previedla po hvezdárni a oboznámila s prácou tohto astronomického zariadenia. Neskôr večer sme ešte aj s mojou pomocou pozorovali hlavným ďalekohľadom hvezdárne refraktorom Coudé 150/2250.
Ranné vstávanie, pre niektorých aj na streche hvezdárne, bolo celkom príjemné. Na úvod nás čakala krátka, ale zaujímavá trasa do Kolonického sedla cez Morské oko a Vihorlat. Nedeľné raňajky sme absolvovali v neďalekom Kauflande a vzápätí sme vyrazili okolo Zemplínskej Šíravy smerom na Remetské Hámre. Po málo frekventovanej ceste sme si užívali prvé kilometre ebicykla s krátkou prestávkou na občerstvenie. Potom pozvoľným stúpaním vyšľapali až k národnej prírodnej rezervácii - jazeru Morské oko, v nadmorskej výške 609 metrov. Tu sme si dopriali dlhšiu obedňajšiu prestávku v bufete pri jazere.
Odtiaľ sme stúpali ďalej Vihorlatským pohorím až do Strihovského sedla. Cesta pokračovala takmer po vrstevnici až k odbočke na vytúženú Vihorlatskú hvezdáreň. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme prišli v ohlásenom čase a nikto nás tam neočakával. Po dosť dlhom čase sa nás nakoniec ujal pracovník hvezdárne, ktorý nás previedol po hvezdárni, ukázal nám ten slávny metrový ďalekohľad ako aj planetárium.
Hvezdáreň sme opúšťali značne sklamaní, aby sme sa premiestnili do neďalekého Stakčína. Tam sme mali v príjemnej, dobre vybavenej turistickej ubytovni zaistený nocľah a večeru objednanú v reštaurácii Armales, čo nám po nie celkom vydarenej návšteve napravilo náladu. Večernú pohodu sme zakončili na terase, kde sme si pozreli video z dnešného dňa, nasnímané kamerou GoPro namontovanou na bicykli.
V pondelok ráno sme sa zľahka najedli a vyrazili na frekventovaný úsek cesty zo Stakčína do Humenného. Po ceste sa vyskytli aj prvé defekty ebicykla. V Humennom sme si urobili krátku zastávku na pešej zóne, kde som sa aj odfotil pri buste Milana Rastislava Štefánika.
Za Humenným sme odbočili na príjemnejšiu cestu do Vranova nad Topľou, kam sme dorazili v čase obeda a tak sme zastavili v hostinci „U Jozefa“. Potom sme sa, dobre najedení, tešili na vrchol dňa: prechod Slánskych vrchov s výjazdom k vysielaču Dubník. Po namáhavom výstupe sme sa pred bránou vysielača rozložili a spravili si piknik pod oblohou. Ďalej sme pokračovali najkratšou cestou cez Zlatú Baňu smer Prešov. Zastavili sme sa aj v rekreačnej oblasti Sigord, kde sme chceli ovlažiť naše rozhorúčené telá, čo nám síce nakoniec nevyšlo, no vynahradili sme si to výdatným dúškom zlatistého moku.
Vtedy už sme mali na dohľad Prešov, kde nás na okraji mesta očakával náš priateľ - ebicyklista Šanky z miestnej hvezdárne. Previedol nás uličkami Prešova až ku hvezdárni, aby sme sa neskôr večer ešte stihli potúlať centrom mesta. Po večeri a prechádzke nás zobral k ďalekohľadu a na strechu hvezdárne, odkiaľ sa dalo príjemne pokochať výhľadmi na nočné mesto.
Nasledujúce ráno nás ( „frajer na záver“ ) Šanky nasmeroval na cyklomagistrálu popri Toryse a vedľajšími cestami až do Sabinova. Ďalej sme museli po hlavnej ceste až do Lipan, kde sme si dopriali trocha oddychu. Odtiaľ nás už čakala príjemná, hoci namáhavá cesta krásnym prostredím Ľubotínskej pahorkatiny cez Šarišské Dravce, Krásnu Lúku a Šambron. Nádherná príroda si vybrala svoju daň v množstve vyšľapaných výškových metrov, stálo to však za to.
Riadne vyčerpaní a hladní sme dorazili do Starej Ľubovne. Všetky plány na prehliadku mesta a hradu skrížilo počasie a tak sme radšej zapadli do salaša „U Franka“, na obed. Cesta bola po daždi ešte mokrá, keď sme vyrazili na ďalší frekventovaný úsek po Spišskú Belú. Neustále mrholilo, takže sme sa snažili čo najskôr opustiť hlavnú cestu. V Spišskej Belej sme ešte doplnili tekutiny a pustili sa krásnym cyklochodníkom vedúcim povedľa cesty až do Tatranskej kotliny, ktorý nám bol odmenou aj v neprajnom počasí. Posledný úsek cesty do Ždiaru sa v závere dňa nezaobišiel bez defektu, ale na to sme na našich cestách zvyknutí. Ubytovaní sme boli v miestnej základnej škole, kam sme dorazili podvečer. Po príchode do Ždiaru sme sa mohli pokochať dúhou nad telocvičňou ZŠ.
Ani studená sprcha nás neodradila od potreby zmyť zo seba pot a odpoludňajšie dažďové prehánky. Po výdatnej večeri sme deň zakončili prechádzkou po Ždiari.
V stredu ráno nás zobudilo zubaté slniečko s predzvesťou pekného dňa. Mali sme pred sebou kráľovskú etapu, ktorá nás mala previesť severnou stranou Tatier cez Zakopané až na Oravu. Hneď ráno sme sa pustili do dlhého stúpania na Tatranskú Javorinu. Po prechode hranice, kde sme sa zastavili na kávu a čaj, nasledovali ďalšie stúpania a sem tam aj nejaký ten zjazd až do Zakopaného.
Cestou sme stretávali množstvo autobusov, ktoré vozili poľských turistov na Tatranské Morské oko, ale až po príjazde do známeho turistického centra Zakopaného sme zistili, čo je to „hustota premávky“. Nakoniec sme však šťastlivo dorazili k pešej zóne a niektorí ebicyklisti stihli navštíviť aj areál so skokanskými mostíkmi. Zakopané sme opúšťali krátkym stúpaním a potom nás dlho-dlho viedla takmer rovná cesta až na slovenskú hranicu do Suchej Hory. Zjazdom sme došli do neďalekej Trstenej, kde sme sa trocha najedli a cez kopec dorazili k Oravskej priehrade. Tu nás ale čakalo nemilé prekvapenie, lebo pre práce na hrádzi sme si museli pridať pár kilometrov navyše, aby sme sa dostali na plánovanú trasu okolo Námestova cez Zákamenné až do Oravskej Lesnej. Ešte pred príchodom do súkromnej hvezdárne sme zakotvili v nám už dobre známom penzióne Severka na vytúžené pivko. Potom sme už zamierili rovno na prehliadku hvezdárne pána Murína, kde sa nachádza amatérsky 61 centimetrový zrkadlový ďalekohľad.
A aby tých zážitkov nebolo málo, predstavil nám vo svojej dielni Teslov transformátor s elektrickými výbojmi, čo bol pre účastníkov ebicykla vrcholný zážitok dňa. Na záver sme sa premiestnili na kopec nad hvezdárňou, do lesníckej chaty, kde nám pán Murín zaistil prenocovanie. Večer sme zakončili posedením pri grile, opekaním a koštovkou pripraveného vínka.
Začína byť tradíciou, že nám pri odchode z Oravskej Lesnej prší. Už po druhý krát nám počasie nevyšlo v ústrety, aby sme si mohli v peknom počasí užiť krásy Oravy. Aj tentoraz sme sa po rozlúčke s pánom Murínom vydali k vodnej nádrži Nová Bystrica v daždi. Podaktorí kratšou, v minulosti už odskúšanou cestou, a my odvážnejší sme južným obchvatom vyrazili na plánovanú trasu okolo priehrady. Keď sme konečne našli tú správnu odbočku, čo v daždi nebolo celkom jednoduché, zaradovali sme sa, že máme pred sebou celkom peknú asfaltku. Radosť však netrvala dlho. Cesta sa zmenila najskôr na poľnú a neskôr až nebezpečnú lesnú cestu, dláždenú ostrými kameňmi. Nakoniec sme sa dostali k hrádzi vodnej nádrže a v obci Nová Bystrica zakotvili v prvej krčme. Slušne sme si dali čajík a niečo k nemu. To nás povzbudilo, navyše sa začalo cez mraky predierať aj slniečko, takže sme vysadli na svoje tátoše a vyhľadali značenú cyklocestu. Tou sme mali ísť až do Krásna nad Kysucou, so zastávkou pri orloji v Starej Bystrici.
Čo sa nám aj podarilo a po prehliadke orloja sme si mohli dopriať výdatný obed v reštaurácii Bobovec. Pôvodne sme chceli ísť aj na rovnomenný kopec s peknou rozhľadňou, no vďaka počasiu sme to nakoniec odvolali. Po dobrom obede nás čakala „načatá“ cyklotrasa - dolinou popri riečke Bystrici až do Krásna, ktorá patrí k najkrajším úsekom nášho putovania. Odtiaľ sme vyrazili bočnými cestami do cieľa nášho dnešného putovania - Kysuckého Nového Mesta. V závere sme museli ísť hlavnou cestou a v meste už len vyštverať sa hore kopcom až ku hvezdárni.
Krásne vynovená hvezdáreň nás už z diaľky vítala spolu s jej pracovníčkami, ktoré nás previedli nielen budovou, ale aj areálom, v ktorom sa nachádza veľa zaujímavých didaktických pomôcok a geopark. V tom čase sa prehnala Kysucami búrka, ktorá prekvapila iba posledných oneskorencov. Večerný program bol jednoduchý - porozprávali sme si svoje zážitky, pozreli video a šli spať.
Posledný deň býva taký… no hektický. Každý sa už tak trocha ponáhľa domov. Ráno sme najskôr zašli na raňajky a potom vyrazili vedľajšou cestou cez Rudinu do Žiliny. Na úvod to bola príjemná cesta, ktorá sa prejazdom cez Žilinu zhoršila a nezlepšilo sa to ani smerom na Rajecké Teplice.
Pri odbočke na Fačkovské sedlo sa odpojili od nášho pelotónu dvaja ebicyklisti, ktorí si to namierili domov smerom na Martin. Našťastie aspoň počasie nám v tento deň prialo a tak sme v dobrom tempe prišli až do Čičmian. S vidinou dobrého občerstvenia sa zostávajúci ebicyklisti stretli v penzióne Javorina. Po jedle nás už čakalo posledné stúpanie na trase do sedla nad Zliechovom, s krátkou zastávkou na fotenie a hurá dole kopcom do Nitrianskeho Rudna. V rýchlom tempe sme pokračovali ďalej až do Dolných Vesteníc, kde sme už slušne zapotení, zakotvili v reštaurácii Trokadero na poslednú zastávku tohtoročného ebicykla.
Tam sme sa aj rozlúčili, pretože niektorí zamierili rovno do svojich domovov, takže do hvezdárne sme síce dorazili v malom počte, ale šťastne a bez ujmy na zdraví.
V priemere sme po trase najazdili asi 600 kilometrov a v tomto roku nám na to stačilo len šesť dní.
Ján Horňák
