ESA 2024
Ebicykel Slovenských Astronómov
XXXI. ročník – „Turčianske výšľapy“
31. ročník Ebicykla Slovenských Astronómov nás mal zaviesť na Turiec, kde sme mali v Hornej Štubni zaistený pobyt v chate Spitzenberg. Odtiaľ sme mali v termíne od 22. do 26. 7. vyrážať do okolia.
Zahájenie ebicykla sa konalo v nedeľu 21. júla a v tento deň sme sa mali dostať do Hornej Štubne. Vyrazili sme z hvezdárne novou cyklotrasou od letiska v Malých Bieliciach popri rieke a potom cez kameňolom smerom na kúpele Chalmová. Tam sme si urobili prvú zastávku s občerstvením a rannou polievkou. Pokračovali sme ďalej na Nováky, kde sa k nám mala pripojiť druhá skupina ebicyklistov. Ďalej sme napredovali známou cyklotrasou na Bojnice a cez Prievidzu a Lazany.
Nad Nedožermi sme si pri rybníku posedeli pri pivku a potom vyrazili do kopcov cez sedlo Štyri chotáre. Tadiaľ sme sa prehupli do Turčianskej kotliny a cez Budiš zamierili do Turčianskych Teplíc. Po oneskorenom obede sme navečer dorazili do chaty v Hornej Štubni, ale cestu do nej si bolo treba v záverečnom stúpaní aj zaslúžiť.
Druhý deň sme mali v pláne návštevu hvezdárne v Martine. Najskôr cez Turčianske Teplice a ďalej vedľajšou cestou cez Mošovce a Blatnicu do Necpal. Zastavili sme sa aj pri rozhľadni na Brotnici a potom pokračovali do Martina. Hlavným bodom našej trasy bola návšteva astronomickej pozorovateľne M.R.Štefánika pri Gymnáziu. Tam nás už očakával správca zariadenia pán Šabo, ktorý nás previedol najskôr fyzikálnou učebňou a potom aj pozorovateľnou.
Po návšteve sme absolvovali ešte v Martine obed a potom vyrazili druhou stranou Turčianskej kotliny cez Košťany nad Turcom smerom na Valču. Vo Valči sme odbočili na Príbovce a Laskár smerom do Turčianskych Teplíc. Cestou naspäť, kúsok pred Turčianskymi Teplicami sme zbadali cyklistu ktorý mal až podozrivo podobný dres ako ten náš. Onedlho sme v ňom spoznali oneskoreného účastníka ESA, ktorý sa k nám pripojil až po koncerte AC/DC. Na miesto pobytu prišiel autom a po krátkom vybaľovaní nám ešte vyrazil oproti, aby si aspoň tréningovo rozhýbal nohy. V Turčianskych Tepliciach sme sa ešte posilnili pred záverečným stúpaním do Hornej Štubne. Večerný program sme si spestrili opekačkou.
Tretí deň nás čakala kráľovská etapa s výjazdom na Kráľovu studňu v pohorí Veľkej Fatry. Pre niektorých sa tento deň stal oddychom po dvoch náročných predchádzajúcich etapách. Avšak väčšina dodržala plán a ani sychravé ráno nás nezadržalo aby sme vyrazili po lesnej cykloceste do sedla Šturec. Potom nám už chýbalo len vyšliapať na ten kopec a nestratiť sa po ceste.
A veru sme aj trochu poblúdili, ale pokračovali sme ďalej po kamenistej štrkovej ceste. Ani sme nikoho nestretali a až hore pri chate boli nejakí ľudia. Tak sme sa k nim pridali aj my a na terase si posedeli, aj sa trocha posilnili. To sa už rozširoval kacírsky plán, ísť až hore na Krížnu. Tak sa vybrali len najzdatnejší ebicyklisti na túto strastiplnú cestu. Zvyšok vyrazil do Harmanca pozrieť jaskyňu a potom celým Šturcom hore cez kopec do Štubne. A čo Krížna? No pekná zábava a veru sme aj potlačili. Výhľady boli nádherné a hore sme stretli aj pár zvedavých turistov. Cestou dole to bol tiež masaker po tých kameňoch. Ale keď sme večer prišli na chatu, každý mal plno svojich zážitkov, únavy a zároveň aj nového odhodlania za ďalším dobrodružstvom.
Štvrtý deň sme sa rozhodli vyraziť do Gaderskej doliny. Vyrazili sme už známou cestou cez Turčianske Teplice do Blatnice, kde sme odbočili do doliny krásnou asfaltovou cestou. Obdivovali sme okolité skalné útvary, tečúci potôčik, zastavili sme sa pri miniatúrnych mlynoch a pofotili sa pri Čertovej bráne. A tajne sme dúfali že nás nezastihne dážď, ktorý sa hrozivo okolo nás motal. Už sme aj premýšľali, že pri Drobkove to otočíme, ale nakoniec sme pokračovali ďalej.
Došli sme teda najďalej ako sa dalo, na Veterné. Pozreli mapu, že kam sme sa včera štverali a zistili, že aj teraz sa nachádzame neďaleko Kráľovej studne. Nasledoval parádny zjazd dole dolinou okolo potoka späť do Blatnice. Po ceste sme si ešte boli pozrieť aj Blatnický hrad a potom v chatovej osade Gader zakončili neskoré odpoludnie chutným obedom. Tu sa nám to už pekne podelilo, keďže nie všetci išli na spomínaný obed. A to nás ešte čakal 20 kilometrový návrat do Hornej Štubne, ktorý sme si spríjemnili zmrzlinou v Rajeckých Tepliciach.
Piaty deň sme sa rozhodovali či vyraziť na nejakú turistiku, alebo vysadnúť na bicykle. Čo takto neplánovane vyraziť na Martinské hole. Nie všetci však zdieľali toto nadšenie, ale silné jadro odvážlivcov sa dalo dokopy a šli sme bojovať. Plán bol čo najskôr vyraziť, lebo to bolo ďaleko. Šliapli sme do pedálov cez polia, popri železnici, staré letisko, ale aj peknú drevenú dedinku Rakovo. Konečne okolo obeda sme prišli pod Martinky a posilnili sa dobrým obedom, aby sme vládali hore kopcom. Šli sme po cykloturistickej značke, takže to bolo viac strmé ako dlhé. Našťastie aj počasie nám prialo a tak, keď sme konečne došli k zjazdovke, rozhodli sme sa pokračovať ďalej až k vysielaču Krížava. Tam sme si užili výhľady a aj sa posilnili. Opatrne sme vytiahli aj mapu, ktorá nám v tom vetre chcela uletieť. Že kto nosí teraz mapu ? No predsa ten kto má kompas! Po takomto prieskume okolia, sme sa ešte vydali na tú Veľkú lúku. Dáky bača tam hore akurát bol, tak Juraj hneď aj hymnu zahral.
Zvyšok partie sme stretli pod vrcholom na chate, zase tam dačo dobré popíjali a my sme postáli pri tej peknej studničke čo je neďaleko. Dolu sme šli po asfalte, ale že zjazd veru parádny, no až na tie autá čo tam zavadzali. Tí čo vydržali o hlade jedli až vo Vrútkach v bývalom mlyne, kde nás aj špinavých pohostili. Pojedli sme čo sa dalo a zase tými krkahájmi cez polia naspať do Hornej Štubne. Cestou sme ešte dali pivko, jedno-dve, a prišli sme poo-tme.
Šiesty deň sme šli na Skalku. Nič sa nedalo robiť, bola to už posledná etapa, ktorá nám chýbala absolvovať. Veď aj sme ju mali hneď za rohom. Stačilo ísť kúsok do lesa, vybrať si tu správnu cestičku a popritom sa nenechať nahovoriť na kadejaké odbočky od miestnych drevorubačov. Veru sme radšej išli za svojím nosom, teda tak ako sme mali naplánované od nášho Hajtmana. Po trase sme natrafili na Görgeiho tunel, ktorý mal spojovať Bystricu s Kremnicou v 14. storočí. Keď sme vyšli z lesa, zbadali sme konečne známy vysielač. To sme už boli takmer hore.
Len sa nám zdal nejako pokrivený, respektíve laná boli nejako pomotané. Šli sme bližšie a zistili že aktuálne prebieha ich výmena. No, potom nastal čas obeda. Ten sme si niektorí užili v pohostinstve pri vstupe do feraty, a tí trpezlivejší šli ďalej. Samozrejme s postrannými úmyslami cez Krahule. Tu nás pochytila ďalšia nostalgia starého už upadajúceho lyžiarskeho strediska. Dedinka síce pekná, len škoda že tam v letnej sezóne nič nie je. Kúsok ďalej sme narazili na miestu farmu, čomu sa nedalo odolať. Nakúpili sme zopár syrov, žinčicu nech je dačo na tú večernú opekačku. Tak veru naša posledná večera tohto ročníka. Tak sme to poriadne rozkúrili. Pekne pri ohníčku zahrali na harmonike, poopekali a skoro všetko už zjedli, keď sa nám ešte vrátili poslední ebycyklisti.
Siedmy deň ráno nás prekvapili nové posily - dvaja bývalí ebicyklisti . Prišli za nami tento posledný deň spoločne s autom, ktoré nám malo odviesť našu batožinu do Hvezdárne v Partizánskom. A hneď nám bolo veselšie. Trošku sme sa aj zdržali, no nikto sa moc neponáhľal. To bolo aj hneď badať, pretože sme sa všetci vybrali naučeným smerom, pekne dole kopcom na Rajecké Teplice. Po krátkom zaváhaní, sme si dali čelom vzad a naspäť do kopca. Taká malá rozcvička pred štartom. Postretali sme sa až v najbližšej dedinke pri potravinách. Veď veľa kopcov nás dnes aj tak nečakalo, okrem krátkeho stúpania zo Skleného na lúky. A ani tá rozbitá cesta na Rematu nás vôbec neprekvapila. Odtiaľ sme pokračovali popod horu až do Prievidze.
Krátka zastávka v Bojniciach, na pár foto, vraj kamarát ešte túto malebnú pamiatku nenavštívil. Nie všetci mu to však verili. Pokračovali sme do Partizánskeho, ale Juraj sa s nami rozlúčil, že on bude pokračovať až do Bánoviec. Veru sme mu v tom teple nemali čo závidieť, iba popriať veľa vody a opatrnosti na cestách. Vyhladovaní sme prišli do Partizánskeho, kde sme v Čínskej reštaurácii zjedli čo sa do nás zmestilo. A tam sme zakončili ďalší ročník ESA. Uvidíme čo nás čaká nabudúce!
JH&PK
